Skutky apoštolov 23,1-11

1 Pavel sa uprene zahľadel na radu a prehovoril: Mužovia, bratia! Až do dnešného dňa robil som vo všetkom podľa svojho najlepšieho svedomia pred Bohom. 2 Tu veľkňaz Ananiáš rozkázal tým, čo stáli pri ňom, aby ho bili po ústach. 3 Povedal mu Pavel: Boh bude biť teba, obielená stena! Ty sedíš tu, aby si ma súdil podľa zákona, a kážeš ma biť proti zákonu? 4 Ale tí, čo tam stáli, dohovárali mu: Veľkňazovi Božiemu zlorečíš? 5 Odpovedal Pavel: Nevedel som, bratia, že je veľkňaz; lebo je napísané: Vladárovi svojho ľudu nebudeš zlorečiť. 6 Keďže však Pavel vedel, že prítomní sú sčiastky sadukaji a sčiastky farizeji, zvolal v rade: Mužovia, bratia, som farizej, syn farizejov, a pre (moju) nádej, pre (vieru v) zmŕtvychvstanie ma súdia. 7 Ako to povedal, povstal rozkol medzi farizejmi a medzi sadukajmi a zhromaždenie sa rozdvojilo. 8 Sadukaji totiž hovoria, že niet zmŕtvychvstania ani anjela, ani ducha; kým farizeji vyznávajú oboje. 9 Strhol sa teda ohromný krik. Spomedzi farizejov povstali niektorí zákonníci a ostro sa hádali volajúc: Nič zlé nenachádzame na tomto človeku. A čo ak Duch hovoril s ním alebo anjel? Nebojujme proti Bohu! 10 Keďže povstal veľký rozkol, obával sa veliteľ, že roztrhajú Pavla; rozkázal vojakom zísť dolu, vytrhnúť im ho a odviesť do kasárne. 11 V nasledujúcu noc postavil sa Pán vedľa neho a riekol mu: Buď zmužilý, Pavel; lebo ako si svedčil o mne v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.

„Pavel sa uprene zahľadel na radu a prehovoril: „Až do dnešného dňa obcoval som vo všetkom podľa najlepšieho svedomia pred Bohom“ (v.1b). Či môžeme aj my, bratia, sestry, takto svedčiť o neúnavnej službe Bohu? Svedomie je Boží strážca. Stráži nás pred zlom. No bez nového narodenia do svetla Ježiša, človek nie je schopný odporovať zlu. Ako to, že Pavel má dobré svedomie? Lebo si ho denne obrusuje Božím slovom a pokáním. Božie Slovo riadi celý jeho život. Vedie ho k činom na Božiu slávu. „Čo je platné, ak niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho (takáto) viera môže spasiť?“ (Jak 2,14). Bratia, sestry! V našej cirkvi sme milosť Božiu zmenili na: „veď nič nemusíme“. Kvas hriechu začal kysnúť a oberať nás o túžbu po evanjeliu, po Biblii, po čistote, po horlivosti za Boha… Vďaka Bohu za každé Božie svetielko, ktoré svieti do tejto temnoty! Viera sa pre nás stala zvykom. Neospravedlňujme už svoju ľahostajnosť a pýchu! Prosme Boha na kolenách, aby sme si mohli kúpiť kolýriovú masť, lebo sme slepí, aj nahí (Zj 3,17)! Prestaňme veriť bájkam, že nás Boh lásky nezahubí! Ak sa nepokoríme a nezmeníme vzťah k viere Božej, svätej, zahynieme! Áno, ak svoj život dáme Ježišovi, svet bude aj nami pohŕdať tak, ako Ježišom. Ale potom si nás Boh privinie na srdce! – – Zmiluj sa, Pane, vráť nás k Sebe!
Modlitba: Odpusť, Bože, že niekedy robíme skutky zákona, ktoré nespasia a cítime sa byť v pohode. Daj nám precítiť hlboké pokánie, aby sme sa spoľahli len a len na Teba, aby nám vládla Tvoja láska, skrze ktorú je činná viera. Amen.
Pieseň: ES 540
Autor: Dana Zubčáková

Moje oči sa budia skôr než nočné stráže a premýšľam o tom, čo si povedal. Žalm 119,148

Mária si všetky tie slová zachovala vo svojom srdci a premýšľala o nich. Lukáš 2,19

Lukáš 22,14-20 :: Modlíme sa za: Ochtiná (Ge)